Najlepší možný plán.

Pár poznámok k Plánu obnovy a odolnosti SR.

Slovensko stojí pred vážnou výzvou. Ako premeniť svoju ekonomiku na konkurencieschopnú, zbaviť sa ekonomiky založenej na nízkych mzdách, a začať s orientáciou na prácu s vyššou pridanou hodnotou. A začať dobiehať vyspelé krajiny.

Samozrejme toto je veľmi náročná úloha.

Pomôcť k tomu nám má Plán obnovy, ktorý bol v týchto dňoch zaslaný Európskej komisii.

Predkladaný plán je z niektorých strán vyzdvihovaný ako odborne pripravený dokument, z iných strán prichádza kritika. Ide najmä o zainteresované strany, ktorých sa má týkať. Na základe kritických názorov to môže vyzerať tak, že odborne pripravený plán nezapadol dostatočne do aktuálnych podmienok, a nie je vyčerpávajúcim plánom pre skutočné aktuálne potreby. Vážne pripomienky boli vznesené aj na úroveň verejnej diskusie ohľadom tak závažného smerovania SR, a zadlženia sa na ďalšie generácie. V každom prípade je výsledkom práce mnohých ľudí, ktorý ho určite pripravili najlepšie ako mohli.

Najväčším problémom je posúdiť výstupy, ktoré majú byť „najlepšie možné“. Lebo s ohľadom na možnosti a schopnosti to môžu byť pre rôzne osoby rôzne veci. A všetci posudzujúci môžu mať svoju „pravdu“ v úzkom zmysle slova.

Pokiaľ niekto tvrdí, že pripravený plán je najlepší možný, tak má z hľadiska osoby, ktorá dáva toto hodnotenie určite pravdu. Lenže tým viac vypovedá o svojom nastavení, ako o kvalitách samotného plánu.

Hovorí o svojich limitoch, kreslí čiaru toho, kam až dovidí. V Pláne obnovy sa skrýva panoramatický obraz sveta jeho predkladateľov. Zároveň nám ukazuje, akými prostriedkami sú ochotní dostať sa k cieľu, aké sú jeho priority, a ako chápu zodpovednosť.

Tento článok bude preto zameraný na alternatívne hľadisko, ktoré nám umožní vidieť aj oblasti, v ktorých má plán rezervy.

Nebude kritikou. Bude to náčrt iného pohľadu. Ide o hľadisko dosiahnutia cieľa.

Ak základná úloha predkladateľov znela: pripraviť plán, ktorý prejde v európskych inštitúciách, čiže taký, ktorý spĺňa všetky formálne záležitosti, a pozícia kritikov z praxe zase bola pripraviť plán, ktorý bude zohľadňovať ich potreby, tak nové hľadisko vytyčuje inú úlohu: pripraviť plán, ktorý bude mať zastrešujúci cieľ z hľadiska toho, kam sa Slovensko chce dostať a tento cieľ napĺňať.

Z tohto uhla pohľadu má Plán obnovy nasledujúce rezervy, ktoré budú rozobrané nižšie:

  • ide o zozbierané projekty, ktoré boli k dispozícii, bez jednotiacej línie
  • nemá jednotnú myšlienku, ktorá by zahŕňala definovanie spôsobu, ako sa dostať do lepšej konkurenčnej pozície
  • opatrenia sú zozbierané bez jednoznačne určeného dôvodu, prečo sú práve tieto projekty prioritou, a prečo sú lepšie ako alternatívne projekty
  • opatrenia nemajú jednoznačné prepojenie na dosiahnutie cieľa, nie je zrejmé na základe akej úvahy sa majú uvedené opatrenia stať dôvodom dosiahnutia cieľa
  • nemá jednoznačne definovaný cieľ, ktorý sleduje
  • nie je orientovaný na zlepšenie pozície voči vonkajšiemu prostrediu, iba zlepšuje iba stav krajiny oproti pôvodnému stavu
  • nie je najlepší možný, princípom stojacim za ním je získať peniaze na čokoľvek, preto je formálny a nemá relevantný a zdôvodniteľný obsah
  • obsah nie je obhájiteľný iným argumentom ako tým, že je schváliteľný EK
  • nemá ducha príslušných európskych politík, len formálne ich proklamuje, nesmeruje k zmyslu toho, prečo sa uvedené politiky zavádzajú a podporujú
  • ale zároveň ani nesleduje záujmy Slovenska (napríklad poľnohospodárstvo)
  • nereaguje na súčasné výzvy, potreby a vývoj
  • nie je inovatívny
  • nedefinuje žiadne konkrétne opatrenia, ktoré by aspoň v teoretickej rovine mohli Slovensko dostať do lepšej pozície
  • môže vyvolávať pochybnosti o korupčnom prístupe, pretože šije na mieru opatrenia pre existujúce projekty a spoločnosti

Deklarovaný cieľ Plánu obnovy je zahmlený. Je rozdiel stanoviť si za cieľ „dobiehanie“ vyspelých krajín, priblíženie sa k vyspelým krajinám, zlepšenie situácie na Slovensku oproti pôvodnému stavu, alebo zvýšenie konkurencieschopnosti Slovenska, a teda zlepšenie jeho postavenia v globálnom prostredí. Zlepšenie oproti pôvodnému stavu je možné dosiahnuť čímkoľvek, ale nemá to priamy vplyv na zlepšenie pozície v konkurenčnom prostredí. Paradoxom je, že pri sledovaní „dobehnutia“ krajín jednoduchým napodobňovaním sa tento stav nikdy nedosiahne, pretože ostatné krajiny sa tiež posunú ďalej.

Všimla som si, že uvedené ciele sa rôzne zamieňajú, prípadne sa ako cieľ Plánu obnovy stanovuje obnovenie ekonomiky po pandémii v zmysle kompenzácie negatívnych javov, ktoré vznikli.

Uvádzaným cieľom plánu je „ vymaniť sa z pasce stredného príjmu a reštartovať konvergenčný proces založený na zveľaďovaní ľudského kapitálu a vytváraní inovačného prostredia, ktoré posilní konkurencieschopnosť Slovenska v aktivitách s vyššou pridanou hodnotou“ a „začať opäť dobiehať životnú úroveň priemeru EÚ, dosiahnuť významné a udržateľné zlepšenie v kľúčových oblastiach ovplyvňujúcich kvalitu života na Slovensku“. Podľa dokumentu je Plán obnovy a odolnosti Slovenskej republiky komplexnou odpoveďou na dôsledky krízy spojenej s pandémiou COVID-19, ako aj reakciou na identifikované hlavné výzvy a systémové nedostatky slovenskej ekonomiky.

Kľúčové si je ujasniť, čo vlastne plánom sledujeme, a čo by sme mali sledovať. Ak hovoríme o naštartovaní ekonomiky na voľnom trhu, tak vždy musí ísť vo výraznej miere o posilnenie konkurencieschopnosti vo vzťahu k externému prostrediu, nestačí len samotné zlepšenie sa subjektu.

Pokúsim sa o predbežné zamyslenie nad otázkami možnosti dosiahnutia konkurenčnej výhody SR.

Opatrenia v pláne môžeme rozčleniť na:

–              Oblasť nedostatočnosti: tieto opatrenia slúžia na prechod z negatívneho stavu do bodu nula. Predstavujú samozrejmosť. Nejde o reformy v pravom zmysle slova, ani o inovácie.

–              Oblasť dotiahnutia sa na priemernú, bežnú úroveň ostatných krajín: predstavujú zlepšenie ale len v malej miere, ide o dobiehanie krajín do bodu, v ktorom už nebudú po implementácii opatrenia v SR. Ide o opakovanie už zažitých postupov, kopírovanie. Neposkytuje náskok, ani konkurenčnú výhodu. Je možné používať označenie inovácia či reforma len vo veľmi zúženom význame.

–              Oblasť menších zlepšení: nadväzujú na súčasný stav, alebo na stav vo vyspelejších krajinách a veľmi mierne ho modifikujú.

–              Oblasť inovácii a reforiem – ide o inovácie, ktoré majú potenciál zvýšiť konkurencieschopnosť Slovenska a reformy, ktoré prinášajú nový originálny prístup.

Ak zistíme, že takmer všetky opatrenia v pláne patria do prvých dvoch skupín, môžeme síce hovoriť o zlepšení úrovne samotného subjektu, ale nie o nejakom zvyšovaní konkurencieschopnosti voči zbytku sveta. V prípade, že sa javí ako nevyhnutné zahrnúť do Plánu obnovy práve takéto opatrenia, pretože sú buď urgentné, alebo na nich nadväzujú ďalšie procesy, tak stále ostáva nezodpovedaná otázka, ktorú je potrebné dostatočne zdôvodniť – či na dosiahnutie cieľa nie je vhodnejšie tieto úrovne preskočiť a riešiť ich inými zdrojmi a radšej sa zamerať na posledné 2 skupiny opatrení. Aj v tomto prípade veľmi závisí od toho, ako si definujeme cieľ. Pretože na dosiahnutie konkurencieschopnosti Slovenska opatrenia prvých dvoch skupín nestačia.

Príklad zo školstva: Momentálne zaostávame v online (dištančnom) vyučovaní. Neexistujú jednotné platformy, vyučovanie je založené len na streamovaní prednášok, a podobne. Je rozdiel zamerať sa v pláne obnovy iba na dosiahnutie stavu v iných krajinách – to znamená, aby sme v priebehu pár rokov vybudovali fungujúce platformy na obdobnej úrovni ako majú zahraničné univerzity v súčasnosti. Už to bude veľký problém. Súčasný stav je v prípade iných univerzít výsledkom dlhých rokov investovania do výskumu v tejto oblasti, preto sú teraz schopné okamžite reagovať. O pár rokov však už budú inde. Preto je veľký rozdiel stanoviť si v pláne obnovy cieľ dobehnúť súčasný stav iných krajín alebo zvýšiť konkurencieschopnosť dosiahnutím konkurenčnej výhody. Zvýšiť konkurencieschopnosť sa dá len odhadom, kde sa bude vývoj uberať a vytvorením riešenia, ktoré dané krajiny predbehne, alebo bude nejakým spôsobom diferencované.

Faktory, ktoré sa stávajú kritériom úspechu, sa pohybujú po krivke v tvare oblúka. Na začiatku je len málo subjektov, ktoré faktor zachytia. Pritom toto štádium je z hľadiska úspechu najdôležitejšie. Pretože v čase, keď je trend, ktorý prináša úspech na vrchole, je neskoro s ním začínať a očakávať nejaké pozoruhodné výsledky.

Čo sa týka dobehnutia ostatných krajín a zastavenie zaostávania, myslím, že mnoho ľudí si pod plánom obnovy predstavuje skôr plán do budúcnosti o možnostiach ako predbehnúť ostatné krajiny, ako zachytiť budúce faktory úspechu.  Neustále dobiehanie totiž nedáva zmysel, aj iné krajiny napredujú, a pre nás to môže v konečnom dôsledku znamenať stagnáciu alebo prehĺbenie zaostávania. Cieľ stať sa konkurencieschopný znamená získať nejakú konkurenčnú výhodu, stať sa lídrom v oblasti, nie byť len zavesený na prosperujúce krajiny.

V takomto prípade ale musíme zvoliť úplne odlišný prístup, ktorý je náročný na jedinečné inovatívne riešenia. To je veľmi náročná úloha.

Ak sa pozrieme na východziu situáciu a pozíciu, do ktorej sa máme dostať, tak nás hneď musí napadnúť, že to asi nepôjde doterajšími postupmi. Doterajšie postupy nás doviedli tam, kde momentálne sme.

Podľa môjho názoru v našom postavení musíme urobiť zmenu a skok. Musíme tvoriť kvalitné, inovatívne produkty a služby, ktoré sú niečím špecifické a nové.  Mať myšlienku, hľadať niečo unikátne, nejakú medzeru na trhu.

Zotrvávanie na mieste si môže dovoliť líder v oblasti, ktorý nechce riskovať, lebo môže veľa stratiť.

Je veľmi ťažké vsádzať na istotu a zároveň byť inovatívny a predbehnúť ostatných týmto prístupom.

V teórii strategického manažmentu sa učí, že na dosiahnutie úspechu v konkurenčnom boji nie je vhodné staviť na zaužívané postupy, ktoré sú už všetkým známe. Ak sa vrátime k príkladu univerzít a online výučby, svetové univerzity sa výskumu v tejto oblasti venujú dekády rokov, a začínali v čase, keď sa o to nikto nezaujímal. Keď náhle vznikla potreba počas pandémie, vedeli okamžite zareagovať. Napodobňovať tento vývoj nemá zmysel. Lebo aj keby sa nám podarilo vybudovať tieto platformy, konkurencia už bude o krok vpredu. V budúcnosti sa rozhodujúcimi faktormi úspechu stanú iné skutočnosti.

Plán obnovy len dobieha zameškané a nič nové neprináša. Nereaguje inteligentným spôsobom na dianie v okolitom svete. Nemá žiadnu inovatívnu iskru a jednotnú myšlienku. Nemá žiaden recept na zlepšenie situácie Slovenska okrem miernej modernizácie súčasného stavu neinovatívnym stokrát videným spôsobom, ktorý nás nijakým spôsobom nestavia do lepšej pozície oproti ostatným štátom. Samozrejme, že stav po investovaní finančných prostriedkov bude lepší ako stav pred investovaním. V tomto ohľade nastane zlepšenie. Lebo zlepšiť sa zo súčasného stavu zase nie je až taký problém – stačí urobiť čokoľvek a úplne to nepokaziť.

V pláne mi chýba informácia, z akého dôvodu sa niekto domnieva, že doterajší prístup, ktorý je očividne nedostatočný, nás dovedie k zvýšeniu konkurencieschopnosti.

V pláne ide len o dobiehanie ostatných, čo nezabezpečuje konkurenčnú výhodu. Plán akoby tvrdil, že  zo zlej situácie sa môžeme stať lídrom v oblasti cez zaužívané postupy (mimo nákladového vodcovstva, čo nechceme). A to sa podľa mňa nedá.

Preto si musíme ozrejmiť, či sa chceme stať lídrom, či chceme byť relevantní alebo nie. Takto formulovaný plán obnovy je rezignácia. Takto nevyzerá plán lídrov, ktorí vedia čo chcú. Takto nevyzerá plán tých, ktorí chcú skutočne zabojovať na medzinárodnom poli. Takto vyzerá domáca úloha niekoho, kto sa veľmi bojí, že niečo dobabre.

Výhody tohto prístupu sú, že nízko stanovené ciele sú ľahko splniteľné, preto tieto projekty môžu byť formálne úspešné.

Avšak pri stanovení cieľa, aby sa Slovensko reálne priblížilo ostatným krajinám toto jednoducho nebude stačiť.

 

Doteraz sme sa venovali kritériu napĺňania cieľa a čiastkových cieľov.

Za účelom posudzovania opatrení v pláne je vhodné zaviesť aj ďalšie kritériá. Ide o kritérium najlepšej alternatívy, kritérium priority, kritérium riadneho hospodára, kritériá úspechu, potenciál opatrenia priniesť požadovaný efekt, a podobne. V spoločnom uplatnení týchto kritérií môžeme dospieť ku inému pohľadu na prijaté opatrenia a posúdiť ich vhodnosť a dostatočnosť.

Kritérium najlepšej alternatívy znamená uviesť, aké je postavenie týchto projektov voči iným alternatívam. Ak máme definovaný cieľ, je potrebné pri každom opatrení uviesť, ako bude daný cieľ napĺňať a zdôvodniť jeho výber oproti alternatívnym možnostiam.

Kritérium priority: V istom zmysle má všetko vplyv na všetko, preto je nevyhnutné stanoviť si priority, prípadne odstupňovať nakoľko daný aspekt prispieva dosiahnutiu cieľa, a nakoľko je rizikový. Napríklad klimatické zmeny v istom uhle pohľadu ovplyvňujú celý svet, ale z hľadiska zvyšovania konkurencieschopnosti Slovenska je zmierňovanie klimatických zmien opatrenie s nižšou prioritou.

Kritérium riadneho hospodára znamená dôraz na povinnosti riadneho hospodára a povinnosti odbornej starostlivosti. Konaním s odbornou starostlivosťou sa rozumie konanie so starostlivosťou primeranou funkcii alebo postaveniu konajúcej osoby po zohľadnení všetkých dostupných informácií, ktoré sa týkajú alebo môžu mať vplyv na jej konanie. Kritérium riadneho hospodára presahuje princípy, ktoré sú uplatňované inštitútom hodnoty za peniaze, pretože tu nejde len o stráženie efektívnosti výdavkov.

S týmto kritérium prichádzame aj ku kritériu stanovenia toho najlepšieho možného riešenia. Narážame na hranicu toho, čo je možné. Je možné, aby bol plán pripravený lepšie?  Toto hľadisko ukazuje rozdiel v tom, aký by plán mohol byť a aký je. Tento rozdiel je veľmi ťažko demonštrovateľný ale predstavuje oblasť kvality. Je veľký rozdiel, či je niečo urobené tak, že to v podstate napĺňa požiadavky alebo či ide o najlepšie možné riešenie. Z prvého hľadiska môžeme skonštatovať, že mnohé opatrenia aspoň nepriamo súvisia s čiastkovými cieľmi. Ale ide o najlepšie spôsoby dosiahnutia cieľov? Ide o najlepšie možné opatrenia, ku ktorým sme sa mohli ako spoločnosť v tomto vývojovom stupni a pri tejto úrovni informovanosti dopracovať? Otázka znie: bolo urobené všetko, čo bolo možné v súčasnej situácii urobiť na to, aby bol zabezpečený cieľ?

Domnievam, sa, že po predložení týchto dodatočných otázok zistíme, že uvedené projekty nie sú kľúčovými prvkami, čiže najlepšími možnými alternatívami, na naplnenie cieľov.

Nie je uvedené ako tento výstup napĺňa stanovený cieľ plánu obnovy, prečo je jeho obsah práve taký aký je, a kde vlastne smeruje. Neukazuje žiadnu konkrétnu predstavu, ku ktorej smeruje. Vyzerá len ako pozbierané opatrenia z viacerých ministerstiev, ktoré boli k dispozícii.

Plán nemá hlavnú myšlienku a tou by malo byť zrozumiteľné vyjadrenie toho, ako sa dostať do lepšej pozície a posilniť konkurencieschopnosť, a ako aj výber spôsobu ako sa tam dostať. Táto línia by sa mala tiahnuť celým plánom.

Opatrenia by si nemali navzájom odporovať. Nejde len o výslovne tvrdenie opaku. Ide aj o prípady, kedy sa nejaký spôsob deklaruje ako nevyhnutný a kľúčový na dosiahnutie cieľa, ale inými opatreniami je popieraná jeho priorita. Napríklad zameranie sa na budovanie a obnovovanie budov protirečí zameraniu sa na digitalizáciu.  Pretože tým hovoríme – na to, aby sme zvýšili konkurencieschopnosť a posilnili ekonomiku je kľúčovým mať vybudované budovy, a na to kladieme dôraz. Táto investícia je uprednostnená pred inou alternatívnou investíciou.

Plán vymedzuje dôvody zaostávania, ktorými sú: nízka produktivita spôsobená alokačnou a technickou neefektívnosťou, nízky počet pracujúcich, kvalita ľudského kapitálu, demografické zmeny, globálne megatrendy. Plán by mal na základe definovaných dôvodov navrhnúť opatrenia, ktoré by ich riešili dostatočným spôsobom. Avšak navrhnuté opatrenia určite nemôžeme vidieť ako uspokojivé riešenia uvedených problémov.

Slovensko musí podľa Plánu obnovy reagovať aj na globálne megatrendy, ktoré zasahujú všetky krajiny. Plán však na tieto trendy nereaguje. Riešenia, ktoré ponúka vôbec neuchopili ducha doby, nie to, aby predikovali budúci vývoj a na základe toho prinášali riešenia.

Plán obnovy výslovne uvádza, že „Najvýraznejšie technologické zmeny zasahujúce spoločnosť sa týkajú digitalizácie, automatizácie, umelej inteligencie a kybernetickej bezpečnosti. Digitalizácia prináša nové obchodné modely vo všetkých sektoroch ekonomiky. Vďaka tomu prudko rastie potreba IT pracovníkov. Medzi najväčšími svetovými spoločnosťami budú stále viac dominovať firmy z oblasti informačných technológií. Už v súčasnosti je osem z desiatich najhodnotnejších firiem sveta z oblasti IT. Výrobné procesy v priemysle aj v službách zasiahne postupujúca automatizácia. Veľa pracovných miest sa v dôsledku toho bude musieť transformovať a veľa ich pravdepodobne zanikne. Slovensko je krajinou, ktorá bude patriť medzi najviac zraniteľné ekonomiky. Automatizácia a nástup umelej inteligencie sú však zároveň príležitosťou zvýšiť produktivitu a mzdy. Kľúčovou výzvou je zvyšujúce sa tempo zmien a rozhodujúcim faktorom úspechu je rýchlosť adaptácie vzdelávania a sociálneho systému.“ Tento predslov je síce pravdivý, ale Plán obnovy na neho nereaguje alebo reaguje nedostatočne – buď nekonkrétnym všeobecným spôsobom alebo spôsobom, ktorý je tak jednoduchý, že nemá žiadny potenciál tento veľký problém vyriešiť (napríklad digitálne vouchre, rozdávanie tabletov, a podobne). Tieto jednotlivé opatrenia neriešia problém komplexne, neadresujú výzva a neodstraňujú príčiny existujúceho zlého stavu.

Aj keby sa v tomto okamihu zaviedli čarovným prútikom všetky navrhnuté opatrenia, tak to významne nepomôže konkurencieschopnosti Slovenska. Budí to dojem akoby bol jediný problém niektorých oblastí len nedostatok financií, a v okamihom finančnej injekcie, dôjde k vyriešeniu problému. A to si nemyslím. Oveľa väčším problémom je otázka, do čoho konkrétne investovať. A toto plán obnovy nedefinuje. V bežnom živote poznáme prípady výhercov lotérií, ktorí po pár rokoch ostanú doslova bez peňazí. Vyriešil dostatok peňazí ich problém? Jednoznačne nie. Plán obnovy by mal prioritne definovať, akým spôsobom sa vymaníme z doterajšej situácie, a uviesť konkrétny plán a riešenia. Lebo toto je podstata problému.

Oddiel venovaný zelenej ekonomike je tu najmä z dôvodu, že ho požaduje EÚ. Z hľadiska zvyšovania konkurencieschopnosti nie je prioritou, a nie je tam významný priamy vzťah k napĺňaniu cieľa plánu obnovy (s výnimkou potencionálnych inovácii v tejto oblasti, ktoré by sa mohli uplatniť na globálnom trhu, elektrické autá, a podobne). Netvrdím, že to nie je prínosné. V hierarchii vo vzťahu k cieľu nie je na poprednom mieste, okrem prípadu, že by sme to zobrali ako výzvu na rozbehnutie inovácii, čo sme však neurobili. To isté platí pre opatrenia pre duševné zdravie. Toto vyzerá len ako umiestnenie nejakého rozpracovaného projektu. Na to, aby dával Plán obnovy zmysel, je potrebné zdôvodniť, prečo sa vybrala práve táto oblasť ako priorita.

Opatrenia na zlepšenie podnikateľského prostredia sú nedostatočné. Obsahujú pár návrhov, ktoré pôsobia ako vytrhnuté z iných reforiem. Napríklad digitalizácia procesov insolvenčného konania je vytrhnutá zo súdnej reformy. Nie je zrejmé, prečo by práve toto opatrenie malo zásadným spôsobom prispieť k zlepšeniu podnikateľského prostredia Slovenska. Tento typ opatrenia predstavuje 2. typ – oblasť dotiahnutia sa na priemernú, bežnú úroveň ostatných krajín. Z hľadiska napĺňania cieľov nie je priame prepojenie medzi týmto nástrojom a požadovanými výsledkami. Plán neobsahuje zdôvodnenie, prečo práve tento nástroj spomedzi ostatných možných, by mal byť najlepší a najúspešnejší.

V prípade odstraňovanie byrokracie – ide o negatívny jav, to znamená niečo, čo by za štandardných podmienok nemalo existovať. Opatrením má dôjsť k odstraňovaniu negatívneho javu. Predstavuje opatrenie prvého typu.

Opatrenia na zníženie regulačnej záťaže a zjednodušenie procesov vo verejnom obstarávaní majú podporiť kvalitu podnikateľského prostredia. Čo síce môže byť čiastočne pravda, ale ak uplatníme kritérium vo vzťahu k napĺňaniu cieľa a vo vzťahu k alternatívam a prioritám,  nevyzerá, že práve toto opatrenie bude kľúčové na zlepšenie podnikateľského prostredia.

Samozrejme, že všetky tieto projekty majú nejaké pozitívne účinky, a prijímajú sa z nejakého dôvodu, inak by sa nepripravovali. Ich problém nastáva pri položení si doplňujúcich otázok:

– aká je predstava zlepšenia podnikateľského prostredia, a ako ju chceme dosiahnuť, aj v nadväznosti na súčasný stav Slovenska a sveta?

– prečo práve tieto zvolené projekty majú významným spôsobom pomôcť k napĺňaniu vízie zlepšenia podnikateľského prostredia?

Tieto opatrenia nemajú taký vplyv na celkový cieľ plánu obnovy a na čiastkový cieľ zlepšenia podnikateľského prostredia, aby mali byť zaradené v Pláne obnovy. Vyzerá to tak, že sú tam zaradené len kvôli tomu, aby tam niečo bolo, prípadne preto, lebo už boli rozpracované.

Plán obnovy aj na iných miestach obsahuje množstvo opatrení, ktoré nie sú prioritou. Nemajú požadovaný vzťah k napĺňaniu cieľa plánu obnovy. Nepredstavujú najlepšiu z alternatív a nie sú takto zdôvodnené. Netvoria logicky a vyvážený celok.

V oblasti školstva z môjho pohľadu chýba najmä zameranie sa na rekvalifikáciu. V budúcnosti pravdepodobne dôjde k veľkým zmenám v oblasti náplne práce. Budú vyžadované nové zručnosti. Tieto zručnosti je pritom náročné získať v prípade mladých ľudí, nieto starších, v strednom veku. To znamená, že je potrebné mať premyslený plán, ako zmenu dosiahnuť. Ak sa zmení náplň práce, zasiahne to najmä ľudí v strednom veku. Chýba plán zabezpečenia zamerania sa na nové požadované zručnosti, plán celoživotného vzdelávania. Znova sa dostávame k pripomienke, že nie je jasne stanovený spôsob, ako sa chceme dostať k cieľu. Tento by mal byť prítomný v celom pláne obnovy. Potom by na seba jednotlivé časti nadväzovali. Takisto chýba predstava toho, ako sa bude vyvíjať svet, a aká je predstava Slovenska v tomto budúcom svete. Ak chceme dobehnúť ostatné krajiny, byť konkurencieschopní, tak je nevyhnutné mať na to pripravenú pracovnú silu.

Plán obnovy konštatuje, že na Slovensku je kvalitný ľudský kapitál, ale nie pre ekonomiku 21. storočia. V podstate sa konštatujú známe veci ale neponúkajú riešenia. Plán nenavrhuje riešenia na premenu ľudského kapitálu pre 21.stor. Hovorí sa o automatizácii, o mnohých absolventoch neperspektívnych odborov, ale žiadna zmienka o rekvalifikácii tejto pracovnej sily. Je zrejmé, že ide o výrazný fenomén, ktorý je potrebné riešiť. Je nevyhnutné zamerať sa na cielenú podporu rozvoja talentu a schopností obyvateľstva. Kým je k dispozícii obyvateľstvo, ktoré chce a je schopné sa naučiť nové veci, tak mu na to treba dať príležitosť.

V súčasnej situácii sú pre slovenské vysoké školy vysoké školy z ostatných krajín veľkým ohrozením. Chýba plán akým spôsobom im konkurovať. Pandémia ukázala, že online vzdelávanie je na Slovensku na veľmi slabej úrovni. Ťažko sa bude už len dobiehať existujúca úroveň univerzít. Tieto univerzity sú otvorené pre všetkých a cenovo prístupnejšie. Nehovoriac  o tom, že výskum na týchto univerzitách sa v oblasti poskytovania vzdelávania uberá už úplne novým smerom. Čím dostupnejšie, kvalitnejšie a inovatívnejšie budú programy na lepších univerzitách, tým je menšia pravdepodobnosť, že si niekto vyberie slovenskú univerzitu. Musí mať na to dôvod. V pláne mi chýba riešenie tejto situácie, ktorá je mimoriadne závažná. Snáď si niekto nemyslí, že digitálnym vybavením učební sa tento problém vyrieši. Investície smerujúce do digitálneho vybavenia (konektivita, informačné systémy, hardware a software v učebniach) napomôžu ku digitálnemu upgradu univerzít ale z hľadiska ich konkurencieschopnosti veľmi nepomôžu. To isté platí pre modernizáciu infraštruktúry vysokých škôl, vrátane študentských domovov.

Vzniknutá situácia je ukážkový príklad konkurenčného prostredia. A riešenie musí byť zdôvodnené formou konkurenčnej stratégie. Nič takéto som v pláne nenašla, ani žiadne reálne riešenie. Ide o hľadanie mimoriadne náročného riešenia, pretože menšie menej nerozvinuté subjekty stoja proti univerzitám svetového mena. Preto sú tieto prehlásenia v Pláne obnovy o tom, ako sa vyrieši problém vysokého školstva opatreniami tam uvedenými, mimoriadne zvláštne.

Ako najväčší problém vidím, že tento plán obnovy absolútne nereflektuje vývoj v okolitom svete. Týmto nielenže neprispieva k zvýšeniu konkurencieschopnosti, ale zameraním sa na nepodstatné otázky ešte znižuje konkurencieschopnosť.

Na zvýšenie výkonnosti slovenských vysokých škôl sa navrhujú rôzne opatrenia. Z toho je spolupráca so súkromným sektorom oblasť, ktorá môže aj nepriaznivo dopadnúť tým, že sa bude výučba príliš prispôsobovať záujmom súkromných subjektov.

Je potrebné vybudovať ukazovatele, ktoré by dokázali porovnávať rozličné odbory, študijné programy spravodlivo. Pre každú inštitúciu má vznikne hodnotiaci profil kvality po jednotlivých odboroch. Cieľom je motivovať inštitúcie k podpore excelentných tímov v odbore. Úroveň jednotlivých odborov sa však môže líšiť. Ak odbor hodnotí seba dovnútra, tak vždy bude vykazovať, že je excelentný.

V oblasti lákania talentov sa majú vytvoriť účinné politiky na podporu študijnej a pracovnej mobility, ktoré majú aktívne motivovať vysokokvalifikovaných expertov zo zahraničia, vrátane navrátilcov zo Slovenska, študentov, či podnikateľov k príchodu na Slovensko a benefitovať tým z medzinárodného obehu mozgov. V súčasnosti je možné počítať aj s online pripájaním sa. To znamená, nemusí ísť o mobilitu v pravom zmysle slova. Skôr je podstatné vytvárať siete expertov. Na zapojenie sa do siete expertov rozhodujú najmä schopnosti človeka či tímu. Zapojenie talentov je potom možné realizovať dobrým nápadom, a podobne.

Nalákať talenty by bolo vhodné už správnym prístupom k zostavovaniu Plánu obnovy. Pretože ambicióznych talentovaných ľudí pritiahnu štáty, organizácie, inštitúcie, ktoré niečo chcú dokázať, chcú byť lídrami, a majú ambície.

V oblasti vedy, výskumu, inovácií podľa návrhu Plánu obnovy medzi hlavné výzvy Slovenska patrí budovanie inovatívneho prostredia. Tu je potrebné hlavne zdôvodniť vzťah navrhovaných opatrení k  vytváraniu inovácií. To znamená, zdôvodniť, prečo práve navrhované opatrenie má prispieť k tomu, aby na Slovensku vznikali inovácie, na základe čoho sa autori domnievajú, že práve prijaté opatrenia tento stav zmenia a prečo vybrali uvedený spôsob oproti alternatívnym možnostiam. Nemusíme vykonávať zdĺhavé analýzy, aby sme si všimli, že napriek tomu, že sa o prechode na inovatívnu ekonomiku rozpráva už mnoho rokov, nevidieť žiadne výrazné výsledky dovnútra krajiny ani navonok. Chýba zdôvodnenie, prečo sa doteraz Slovensko v tomto smere výrazne nepresadilo a ako opatrenia menia doterajšie chyby a nedostatky. Z dokumentu vyzerá, akoby tým nosným problémom bola neexistencia nadrezortného orgánu a financovanie.

Samozrejme každého napadne, že je potrebné vedu dostatočne financovať. Čo však ak v prípade, ak financie neprinesú očakávaný efekt? Pravdepodobne ide o hlbší problém. Nie som si istá, či môže byť vyriešený zmenou orgánov, štruktúry a procesov ako takých. Základným problémom je, že sa predpokladá, že osoby, ktoré sa doteraz zúčastňovali týmto procesov a hodnotení sa zrazu zmenia na inovatívne.

Súčasné prostredie ubíja nové nápady, to je pravda. Ubíja ich na úroveň ich kontrolórov. A potom tie nápady nie sú nové a nie sú prevratné. Kontrola výdavkov, administratívne požiadavky, výberové konania, štruktúry tomu nepomôžu. Z toho procesu vyjde vždy to isté.

Skutočné prevratné inovácie spočívajú v nekonvenčnom myslení, ktoré veľmi rozdielne od bežného analytického myslenia. Na to, aby sme dostali hodnotu za peniaze, treba najprv vedieť, čo má hodnotu. Ako zabezpečíme, že celá táto vytvorená štruktúra spočívajúca len na jednoduchom analytickom myslení bude vedieť, čo má hodnotu? Ak budú inovácie hodnotiť ľudia, ktorí nemyslia inovatívne, ako môžu takýto ľudia podporiť skutočne inovatívne veci, keď ich nevidia a nedokážu identifikovať?

Problémom vstupu súkromných spoločností sa môže stať, že budú sledovať svoj zisk, a tak množstvo projektov s presahom sa nebude realizovať. Výskum bude podporovať iba veľké súkromné spoločnosti a slúžiť im. Neumožni tento model úplné ovládnutie vedy a výskumu súkromnými spoločnosťami to najmä silnými? Umožňuje tento systém uplatniť sa inovatívnemu jednotlivcovi bez politickej podpory, inštitucionálnej  alebo bez podpory veľkej spoločnosti? Pretože v tejto fáze dochádza k toľko spomínanému úniku mozgov.

Čo sa týka skúmania prirodzeného jazyka, to je výslovne zacielené najmä na podporu detekcie dezinformácií v online priestore, a nenávistnú reč, a podobne. Treba si uvedomiť, že tieto témy sú síce dôležité, ale nie je z nich veľký ekonomický úžitok a vôbec nezvyšujú konkurencieschopnosť Slovenska.

Takisto je potrebné definovať, čo budeme chápať ako úspech v prípade inovácií. Inováciou môže byť aj veľmi malá zmena. Vzhľadom na cieľ Plánu obnovy je najvhodnejšie vytvárať inovácie, ktoré by zvýšili konkurencieschopnosť Slovenska. A takto definovaná inovácia a cieľ významne mení celý pohľad na navrhované opatrenia. Prináša otázku – sú tieto opatrenia schopné priniesť požadovaný efekt? Odstraňujú prijaté opatrenia doterajšie problémy tak, aby po ich zavedení došlo k výraznému zlepšeniu a produkovaniu inovácii, ktoré posunú Slovensko do pozície lídra?

Platformy a inštitúcie na podporu start- upov a nápadov už existujú v širokej miere, a síce určite majú výsledky, ale nie na úrovni komplexných problémov, ktorý by posilnil konkurencieschopnosť Slovenska. Hackathony – sú malé inovácie, vylepšenia. Myslím, že tento sektor na Slovensku funguje už teraz celkom dobre. Nemám pocit, že by to významne posúvalo Slovensko. Samozrejme je to užitočné. Všetky okolité krajiny majú podporu takýchto inovatívnych projektov a oveľa lepšiu. Takáto podpora inovácii a inovatívneho myslenia je nedostatočná. Nerieši komplexné problémy, nerieši dôvody zaostávania.

Najvhodnejšie by bolo tieto významné inovácie, ktoré očakávame a ktoré nás majú niekde posunúť,  definovať. Napríklad: Slovensko vyrobí autonómne vozidlo, vytvorí dátové centrum pre autonómne vozidlá, kde bude pomocou umelej inteligencie riešiť vzniknuté situácie, vytvorí liek na nejaké ochorenie alebo vakcínu, vytvorí konkurencieschopný zábavný priemysel založený na osobitostiach našej kultúry, ktorý prinesie do našej krajiny turistov z celého sveta, a podobne.

Oblasť vedy, výskumu a inovácii v predostrenom pláne neprináša žiadne konkrétne riešenia, len všeobecné procesy. To je určite potrebné, ale samotný predstih nám poskytne až obsah.

Náplň a zmysel týchto opatrení dajú len dobré nápady. Všetka energie je sústredená do toho, aby sme dobre hospodárili. Ale s čím chceme dobre hospodáriť, keď v  prípade inovácii nám chýbajú samotné zdroje. Chýba plán ako vychovať a motivovať excelentne mysliacich jednotlivcov. Na jednej strane sa prehlasuje, že veda, výskum a inovácie sú o excelentných jednotlivcoch, ich sieťovaní a integrácii, vytváraní spoločenského a ekonomického priestoru pre realizáciu ich nápadov a o vhodných motiváciách všetkých aktérov podporovať tieto procesy. Na druhej strane nevidím, kde je uvedená táto podpora jednotlivcov, a plán ako sa dopracovať k inovatívnemu ľudskému kapitálu.

Ľudia a nápady, na ktorých plán v skutočnosti vešia celý úspech obnoveného Slovenska, sú nejak opomenutí. Nie je mi vôbec zrejmé, kde ich plánujeme hľadať, prípadne si ich vychovať. Na nudné projekty bez výzvy, ktoré len opakujú to, čo tu už bolo, nenalákate ľudí, ktorí chcú byť excelentní, ktorí majú nápady. Ak chcete lákať talent, tak musíte určiť, čo také ponúkate odlišné od iných krajín na to, aby mali záujem.

Zapájanie sa do medzinárodných sietí je tiež možné len na úrovni nápadov a schopností týchto inovátorov.

Nestačí len prehlásiť, že treba inovácie. Najťažšie je nájsť tú správnu cestu, tú jedinečnú, originálnu cestu Slovenska založenú na jeho tradícii, silných stránkach. Nič podobné som v pláne nenašla.

Ak prijmeme záver, napríklad, že zvýšenie konkurencieschopnosti spočíva vo vytvorení inovácií, tak by bolo zároveň najlepšie aj obsahovo vyjadriť o aké konkrétne inovácie ide, z akej oblasti. Toto je totiž najväčšia pridaná hodnota – prísť na to, ako využiť naše zdroje a osobitosti spolu s preskúmaním externého prostredia a súčasného vývoja, a konkrétne to definovať.

Kritérium úspechu malo byť vyprodukovanie skutočne dobrých nápadov, nie vytvorenie štruktúry. Lebo vytvorenie štruktúry nemá priamy vzťah s cieľom plánu obnovy.

Na ničom inom neleží viac osud Slovenska, ako na správnom definovaní toho, čo je pre krajinu najlepšie, na samotných konkrétnych nápadoch, ktoré ju posunú vpred, ktoré zohľadnia zdroje a osobitosti, ktoré máme. Toto mal byť plán.

V oblasti digitálnej transformácie podľa návrhu Plánu obnovy medzi hlavné výzvy Slovenska patria rozvoj digitálnych zručností obyvateľov a efektívnejšie využívanie technologických inovácií, ktoré slúžia na efektívnu a transparentnú komunikáciu občana so štátom a posilnenie digitálnych procesov v štátnej správe. Digitalizovaná štátna správa je základný krok, to nie je žiadna reforma, to je nevyhnutnosť, bod nula. Od tohto sa môžu odvíjať všetky ostatné nápady.

V oblasti digitalizácie ide o to, nakoľko uvedené riešenia skutočne prispejú k zlepšeniu. Väčšina opatrení patrí do skupiny 2. Nejde o žiadne reformy, len o modernizáciu a o dosiahnutie bežnej úrovne vyspelejších štátov. Ak sa uvádza, že neexistuje ekosystém, tak to môže súvisieť aj s takýmito málo ambicióznymi plánmi. Celý plán obnovy je postavený na myšlienke, že ak niečo nedostatočne aspoň čiastočne dobehneme, požadovaný rozvoj príde sám od seba.

 

V skutočnosti Plán obnovy nič nemení na tých podstatných dôvodoch zaostávania. Robiť dookola to isté, čo roky nefunguje, a čakať iný výsledok, je hlúposť. Plán vyzerá ako pozbierané reformy z jednotlivých ministerstiev, ktoré doteraz nikdy nefungovali, a nikam Slovensko neposunuli, za účelom dosiahnutia prílevu peňazí. Nie je v súlade s cieľom zvýšiť konkurencieschopnosť Slovenska, nie je v súlade so žiadnym jednotným cieľom, ktorý absentuje. Nie je v súlade so zmyslom európskych politík a stratégií. Nemá ducha zelenej politiky ani inovatívnej politiky. Je len formálne zamaskovaný do pekného vonkajšieho náteru.

Prehlásenia v pláne obnovy sa zdajú byť len formálne.

Tento plán je metaforou našej vedy a inovácii. Formálne je vždy všetko v poriadku, len to nikdy nemá ten požadovaný výsledok.

Absentuje myšlienka, skutočný plán. Absentujú inovatívne prístupy. Za všetkým je len snaha rýchlo vyčerpať prostriedky. Tieto prostriedky môžu dostať dopredu vybraté spoločnosti a projekty.

Myslím, že to, čo ľudí najviac na obdobných plánoch poburuje je vedomie, že je tam nejaká organizovaná skupina, ktorá si uzurpuje všetko pre seba. Prístup, aký tu bol prezentovaný pri príplave Plánu obnovy, len posilňuje uvedené pochybnosti.

Vidím problém v tom, že sa tvoril plán obnovy štátu na základe nejakých konkrétnych projektov nejakých konkrétnych spoločností a im na mieru z dôsledku nedostatku času a obavy, aby bol implementovateľný a schváliteľný európskymi inštitúciami. Všimla som  si, že plán obsahuje aj ustanovenia umožňujúce vyhrať v súťaži lepšiemu projektu. To ale nemusí pomôcť v prípade, ak sú už na začiatku stanovené podmienky tak, že niektoré alternatívy vylučujú. Vtedy je súťaž len formálna. Zostanú otázky: Prečo sa vybralo práve toto smerovanie? Prečo je toto priorita, prečo boli podmienky v pláne obnovy práve takto nastavené? Prečo je to lepšie ako alternatívy? Prečo je to najlepší možný spôsob ako sa posunúť k zvýšeniu konkurencieschopnosti Slovenska? Verím tomu, že sa v praxi moja obava ukáže ako neopodstatnená, lebo si neviem si predstaviť nič korupčnejšie ako vytvoriť plán, ktorý posunie peniaze konkrétnym, už teraz známym spoločnostiam, a nechať to platiť všetkým obyvateľom Slovenska. Šancu by mali dostať všetci. V prvom rade by mal tento plán podporovať, aby sa všetci obyvatelia Slovenska zdvihli, aby všetci mohli prichádzať s inováciami, aby sa všetci mohli začať realizovať, a podnikať.

Určite je dobré využiť prichádzajúce peniaze. Ale s voľbou, na čo budú využité, prichádza aj riziko. Zle zostavený plán môže byť brzdou rozvoja. Toto vnímam ako skutočný veľký problém, ktorý môže na dekády deformovať túto spoločnosť a hospodársku súťaž – podpora projektov, ktoré nie sú najlepšie možné ani najlepšie alternatívy, a podpora dopredu šitá na konkrétne spoločnosti a ľudí.

Negatívne dopady môžu vzniknúť, ak sa investovaním do týchto alternatív potlačia lepšie alternatívy. Zároveň sa v pláne často vyskytujú prvé kroky nejakým smerom. Ak nebolo smerovanie zvolené dostatočne zodpovedne, roky môžeme kráčať nesprávne.

 

 

Podľa mňa v situácii, v ktorej sa nachádzame nám nepomôže len kopírovanie iných štátov. Proces si vyžaduje náročné hľadanie nových nápadov a ciest na základe našich silných stránok, osobitých zdrojov, a budovanie na svojom kultúrnom bohatstve.

Plán obnovy je však bez nápadu a nemá drive. Tento plán má byť hybnou silou excelentnosti a inovatívnosti v slovenskej ekonomike. Pritom sa pozeráme nie na manifest ale na úhľadne napísanú domácu úlohu niekoho, koho priorita je nemať žiadne problémy.

Plán obnovy sa tvári ako niečo, čo nie je. Takéto situácie zvyčajne bývajú sprevádzané množstvom slov, fráz, presviedčania a marketingu.

Ak povieme dobrý a najlepší, musíme uviesť aj vzhľadom k čomu. Ak povieme konkurencieschopnejší musíme uviesť voči čomu to porovnávame. Zároveň má toto hodnotenie subjektívny charakter, pretože závisí od schopnosti predstaviť si iné alternatívy.

Na otázku, či je predložený Plán obnovy najlepší možný musíme rovnako ako v úvode odpovedať – v závislosti od toho, koho sa pýtate.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Robotizácia právneho myslenia

Ten, kto vidí budúcnosť, môže cestovať v čase. Stačí vstúpiť do priestoru odvetvia, ktoré je na pokraji zmeny, ale ešte o tom nevie. Je to ako vrátiť sa do minulosti v jej plnej autenticite.

Sme svedkami revolúcie, ktorú prinieslo neustále zdokonaľovanie technológií. Môžeme predpokladať, že vývoj sa v najbližších desaťročiach bude pohybovať práve týmto smerom. Pozorujeme robotizáciu v stále širších oblastiach ľudských činností. V prvom rade ide o činnosti, ktoré sú ľahko definovateľné a štruktúrované. Počítač je na rozdiel od človeka až dokonalo spoľahlivý, má pre človeka nedosiahnuteľnú kapacitu pamäte a dokonalé procesy. Jeho práca je zároveň lacnejšia a rýchlejšia.

Právne myslenie je vo svojej podstate mechanické, a už v súčasnej dobe je predstaviteľná, a na základe existujúcich technológií realizovateľná, jeho čiastočná algoritmizácia.

Myšlienka využitia umelej inteligencie v práve vychádza z teoretickej otázky „čo je to právo?“. Zodpovedaním toho, čo je právo a aké sú jeho základné charakteristiky a účel, môžeme dospieť k spôsobu a rozsahu využitia umelej inteligencie v práve.

Teória práva obsahuje množstvo vysvetlení fenoménu  práva.

Dominantný smer v súčasnom právnom myslení je pozitivistická teória, ktorá veľmi zjednodušene predpokladá, že právo je len to, čo stanovuje zákon.[2] Nepatria do neho žiadne hodnotiace kritériá. To by pri istom pohľade mohlo zjednodušiť jeho robotizáciu. Zároveň však veľké množstvo pozitivistických teórií definuje právo ako neúplné a vyžadujúce  interpretáciu alebo iný spôsob vypĺňania medzier v práve.[3] Ani takéto chápanie práva nie je v rozpore s využitím umelej inteligencie, najmä pokiaľ je z teórie zrejmé z čoho by sa malo čerpať pri interpretácii či vypĺňaní medzier v práve. Ani opačné chápanie práva ako spravodlivosti nemusí znamenať nemožnosť zachytiť a automatizovať časť právneho myslenia. Dokonca objektívne princípy spravodlivosti môžu uľahčiť robotizáciu právneho myslenia. Je však pravda, že zavádzanie programu pre etické rozhodovanie stroja je zložitejšie ako naprogramovať vzťahy vyplývajúce z písaného zákona.[4]  Najjednoduchší spôsob chápania práva, ktorý v maximálnej miere zjednodušuje využitie umelej inteligencie je jeho chápanie ako faktu[5]. Pri dostatočnom množstve faktov (big data) strojové učenie vygeneruje vzor, podľa ktorej sa riadi do budúcnosti.

Aj myšlienky predstaviteľov nonpozitivizmu môžeme zaradiť medzi inšpiratívne pre danú víziu. Dworkin[6] napríklad vo svojej teórii stanovuje predpoklad jedinej správnej odpovede.[7] Ďalšou inšpiráciou je  postava sudcu Herkula, ktorú Dworkin načrtol už v diele Keď sa práva berú vážne a precizoval v diele Ríša práva[8]. Sudca Herkules sa v odbornej literatúre nestretáva vždy s veľkým pochopením. S pohľadom upretým na súčasnosť a minulosť je tento výplod fantázie autora bez funkcie a zmyslu. Inak úsmevná postava dokonalého Hercula, ktorý má prístup ku všetkým dátam o práve, a disponuje dokonalými procesmi rozhodovania, môže byť však v súčasnej dobe chápaná ako predobraz uplatnenia umelej inteligencie v práve.[9]

Právo je možné chápať rôznymi spôsobmi, pričom spôsob chápania práva bude ovplyvňovať spôsob a možnú mieru jeho robotizácie. Spomenuli sme pozitivistické a nonpozitivistické teórie. Medzi ďalšie významné protikladné typy chápania práva môžeme zaradiť:

  • Sudca ako stroj – právo je racionálne, úplné, konzistentné, právo sa aplikuje mechanicky
  • Právo závislé od interpretácie, od podmienok, od záujmov

Ďalšie delenie na účely našej práce, ktoré sa čiastočne prekrýva s predchádzajúcim vymedzením, je preto kognitivistické alebo decizionistické chápanie práva. Kognitivistická koncepcia je založená na tom, že v práve je možné nájsť správnu odpoveď na právnu otázku, kým decizionistická koncepcia práva sa spája s termínmi ako sudcovské vypĺňanie medzier v práve, úloha interpreta pri posudzovaní významu jazyka a podobne, čo znamená, že odpoveď na to, čo je právo, je ovplyvnená tým, kto o tom rozhoduje. Preferencia istého chápania práva mení pri uplatnení umelej inteligencie prístup k riešenej otázke, napríklad akým spôsobom sa budú získavať vstupné dáta. Pre každé z rôznych chápaní práva vystupujú iné spôsoby a problémy pri jeho robotizácii.[10]

Odhliadnuc od rôznych teórii práva, najväčšími prekážkami v uplatnení umelej inteligencie v práve sa javí (jednotlivé kategórie môžu logicky vylučovať iné zo zoznamu, pre rôzne spôsoby chápania práva to môže byť iná prekážka):

  • Neúplnosť práva
  • Interpretačný charakter práva, ktorý závisí od subjektu, ktorý ho interpretuje
  • Neurčitosť právnych pojmov
  • Nemožnosť presného popísania procesu právneho myslenia
  • Veľké množstvo vstupov do rozhodovania, ktoré sú tiež samotné predmetom rozhodnutia o tom, či ide o právne relevantné skutočnosti alebo nie, a nutnosť ich aktívneho vyhľadávania

Na základe vyššie uvedeného môžeme konštatovať, že v súvislosti s problematikou existujú samostatné otázky týkajúce sa:

  • Spôsobu robotizácie
  • Spôsobu uchopenia práva, ktoré ideme robotizovať
  • Možností, ktoré poskytujú súčasné technológie

Z tohto logicky vyplýva, že existujú rôzne alternatívne možnosti prístupu k robotizácii.

Medzi základné charakteristiky práva patrí práve jeho konzistentnosť, systematickosť, pevne stanovený mechanizmus právneho myslenia. Je zostavené tak, aby rovnaké vstupy dali vždy rovnaký výsledok. Právny systém sa pokúša stanoviť pojmy podobne pevne ako matematické modely podradzujú vysokú komplexitu pod pevne stanovené pojmy – čísla, čo je samozrejme v obidvoch prípadoch plne nerealizovateľné.

Pokiaľ ide o technické bariéry, tie sa neustále zužujú vďaka veľkému pokroku v procesoch „machine learning“ , ktoré umožňujú schopnosť učiť sa bez toho, aby boli na to explicitne naprogramované. Príkladom sú autonómne vozidlá alebo počítače rozpoznávajúce reč, vzory, prekladače[11].

Podľa nášho názoru je to, čo by sme mohli zahrnúť pod chápanie práva ako spravodlivosti, ťažšie nahraditeľné, resp. je vhodnejšie na to, aby sa stalo kľúčovou agendou právnika v budúcnosti, kým formalistické, mechanické myslenie by malo byť ponechané na stroje.

Počítače sú už v dnešnej dobe využívané v oblastiach právnych a finančných služieb[13]. Sofistikované algoritmy postupne preberajú úlohy vykonávané právnikmi.

V nedávnej štúdii spoločnosť LawGeex, ktorá je  technický start – up v práve, skupina skúsených právnikov  testovala svoje zručnosti a vedomosti v porovnaní s algoritmom AI. Úlohou bolo preskúmať riziká obsiahnuté v piatich dohodách o nediskriminácii. AI sa zhodovala s najlepšími právnikmi v presnosti – obe dosiahli 94%. Celkove dosiahli právnici v priemere 85%, pričom najhorší výsledok bol  67%. Pokiaľ ide o rýchlosť, AI ďaleko prekonala ľudskú myseľ, pričom len za 26 sekúnd preskúmala všetkých päť dokumentov v porovnaní s priemernou rýchlosťou právnikov, ktorá bola 92 minút. Najrýchlejší právnik dokončil prehliadku dokumentu za 51 minút – viac ako 100 krát pomalšie ako AI – zatiaľ čo najpomalší dosiahol 156 minút. AI v tomto experimente jasne prekonala ľudí. [16]

Mnohé súčasné postupy využitia AI v práve sú založené na predikovaní súdnych rozhodnutí.[17]

Umelá inteligencia je globálny trh, ktorý rastie exponenciálne. Hodnota globálneho podnikania odvodená z AI sa odhaduje na 1,2 bilióna dolárov v roku 2018 a na 3,9 bilióna dolárov v roku 2022.[18]

Zastávame názor, že právne myslenie je vo vysokej miere spôsobilé na automatizáciu. Algoritmizácia právneho myslenia je strategickou víziou budúcnosti tohto odvetvia a pozmení nielen jeho štruktúru, požadované znalosti a zručnosti právnikov, ale pravdepodobne prispeje ku jeho globalizácii. Práve robotizácia je spôsobilá odstrániť bariéru rôznych „právnych jazykov“ a prispieť ku chápaniu práva ako všeobecného fenoménu principiálne podobného obsahom bez ohľadu na odlišnosti v obale a forme.


[2] Najvýznamnejší predstaviteľmi právneho pozitivizmu sú napríklad Jeremy Bentham, John Austin, Hans Kelsen, H.L.A. Hart. Je pravda, že súčasný pozitivizmus je najmä o deskriptívnom prístupe a najvýznamnejší predstaviteľ H.L.A. Hart považuje za právo to, čo ním fakticky uznajú odborné právne autority. Fakticita však vždy znamená existenciu dát. V prípade odklonu od konzistentného rozhodovania je narušená schopnosť predikcie, ale to sú jedinečné prípady, a najmä v rámci teórie právneho pozitivizmu pôjde vždy len o sporadické prípady. Zástancovia právneho pozitivizmu sa stále budú snažiť podradiť právo pod merateľné, kvantifikovateľné a verifikovateľné pravidlá.

[3] Hart napríklad poukazuje na neurčitosť obsahu výrazov prirodzeného jazyka. Jeho známy príklad o vozidlách, ktoré nemôžu vstúpiť do parku, naznačuje problém neurčitosti práva. Hart, H.L.A.: The Concept of Law, Oxford: Clarendon Press, 1961.Podľa Hollandera vyplýva neúplnosť práva z nemožnosti apriórne postihnúť rozmanitosť a vývoj vecí a vzťahov. Ďalšia príčina neúplnosti vyplýva z povahy komunikačného prostriedku a všeobecnosti normy. Posledná príčina plynie z rozdielu v hľadiskách systematizácie práva a štruktúrovaním  právnych predpisov na jednej strane a štruktúrou právnej normy na druhej strane. Hollander, P.: Filosofie práva. vyd. Plzeň: Aleš Čeněk, 2012.421 s. ISBN 978-80-7380-366-7, str. 276

[4] V súčasnosti sa etickým rozhodovaním zaoberajú vedci napríklad v súvislosti s autonómnymi vozidlami. Na etické naprogramovanie stroja je podľa nášho názoru nutné pripustiť existenciu jednej objektívnej morálky. V súčasnosti sa tento názor spochybňuje, z čoho vyplýva náročnosť určenia na základe akých kritérií by rozhodovanie malo prebiehať.

[5] Napríklad americký právny realizmus sa orientoval na to, ako súdy skutočne rozhodujú, bez ohľadu na to, ako by mali rozhodovať z hľadiska platného práva. Realisti namietali voči formalizmu, že je potrebné skúmať ako sudcovia skutočne rozhodli prípady, pričom rozhodovanie prebieha nie na základe zákona, ale na základe toho, čo sami považujú za spravodlivé. Právne pravidlá sú až následnou racionalizáciou rozhodnutia. Leiter, Brian, American Legal Realism. U of Texas Law, Public Law Research Paper No. 42. Available at SSRN: https://ssrn.com/abstract=339562 or http://dx.doi.org/10.2139/ssrn.339562, str. 1. Jarome Frank tvrdí, že právo nepozostáva z pravidiel pre rozhodovanie súdov, ale zo samotných súdnych rozhodnutí. JEROME FRANK, LAW AND THE MODERN MIND 128 (1930), str. 125 In: LEGAL REALISM AS THEORY OF LAW MICHAEL STEVEN GREEN, William and Mary Law Review VOLUME 46 NO. 6, 2005, str. 1928. Preto pokiaľ súd nerozhodne o určitom prípade, tak pre tento prípad právo neexistuje a jediné, čo je možné za právo považovať, sú názory právnikov a odhad toho, ako súd rozhodne.

[6]   Dworkin, R.: Taking Rights Seriously. Cambridge, Massachusetts: Harvard University Press, 1977,1978. 371 s.,    v českom preklade Dworkin, R.: Když se práva berou vážně. Praha: Oikoymenh, 2001. 455 s. V rozpätí rokov 1963 – 1977 Dworkin publikoval sériu článkov, ktoré boli zozbierané do knihy Keď sa práva berú vážne (1977).  Najprv sa venuje kritike „vládnucej“ teórie práva – pozitivizmu a utilitarizmu z dôvodu, že tieto teórie neumožňujú jednotlivcom mať voči štátu aj iné práva ako tie, ktoré sú výslovne zakotvené v súbore jasne stanovených pravidiel. Ponúka vlastnú teóriu, ktorá ospravedlňuje rozhodnutia súdov ohľadom ľudských práv a umožňuje priznať jednotlivcovi aj iné práva ako tie, ktoré boli vytvorené explicitnými politickými rozhodnutiami alebo explicitnou spoločenskou praxou. Rozhodnutia opiera o princípy – štandardy, ktoré sa majú dodržiavať, pretože to požaduje morálka. Reaguje tak na aktuálne problémy a diskusie, ktoré rezonovali v americkej spoločnosti v sedemdesiatych rokoch – napríklad otázku rasovej segregácie, odmietnutie vojenskej služby vo vojne vo Vietname a iné.

[7]  DWORKIN, R. Law’s Empire. Oxford: Hart publishing, 1998. 470 s. v slovenskom preklade Dworkin, R.: Ríša práva. Bratislava: Kalligram, 2014. s.536.

[8] DWORKIN, R. Law’s Empire. Oxford: Hart publishing, 1998. 470 s. v slovenskom preklade Dworkin, R.: Ríša práva. Bratislava: Kalligram, 2014. s. 536. V Ríši práva Dworkin sumarizuje svoju teóriu. Kniha si kladie za cieľ pochopiť rozdielne pohľady na to, čo tvorí základ práva a následne vybudovať a obhajovať teóriu o „pravých základoch práva“. Podľa Dworkina sa právo identifikuje interpretačným prístupom, nie jazykovými kritériami. V tvorivom interpretačnom procese sa do práva dostávajú nielen minulé rozhodnutia ale aj hodnoty spoločnosti, princípy, záujmy a ciele, ktorým prax slúži. V zmysle jeho interpretačnej teórie celý proces smeruje k právu ako morálne koherentnému celku. Takýmto interpretačným prístupom sa postupne vytvárajú na seba nadväzujúce reťazce príbehu práva, ktorý sa vyvíja v čase k lepšej budúcnosti zohľadňujúc v správnej miere minulosť.

[9] Dworkin, R.: Taking Rights Seriously. Cambridge, Massachusetts: Harvard University Press, 1977,1978. 371 s.,    v českom preklade Dworkin, R.: Když se práva berou vážně. Praha: Oikoymenh, 2001. 455 s. , DWORKIN, R. Law’s Empire. Oxford: Hart publishing, 1998. 470 s. v slovenskom preklade Dworkin, R.: Ríša práva. Bratislava: Kalligram, 2014. 536.

[10] Vzhľadom k nespočetnému množstvu rôznych pohľadov na právo a teórií v ďalšom texte už nebudeme argumentačne zdôvodňovať, prečo práve uvedené chápanie práva považujeme za správne a najvhodnejšie na účely tejto práce. Náš uhol pohľadu vychádza z otázky: je právo robotizovateľné a akým spôsobom? Napríklad v ďalšom texte uvádzame, že medzi základné charakteristiky práva patrí  jeho konzistentnosť, systematickosť, pevne stanovený mechanizmus právneho myslenia. Toto je samozrejme možné spochybniť rôznymi teóriami. Niektorí autori môžu namietať, že proces myslenia nie je pevne stanovený, že logika uplatňovaná pri právnom myslení sa značne líši od formálnej logiky, a podobne. Uvedené berieme ako pravidlo, od ktorého sa odrážame pri postupe robotizácie a ďalšie prístupy vyplývajúce zo spochybnenia tohto pravidla prichádzajú do úvahy až vtedy, ak výsledky uplatnenia algoritmu nebudú dostatočné. Rozhodujúci je výsledok, nie proces akým sa k nemu dopracujeme. Snažíme sa definovať spôsob chápania práva, ktorý by umožnil jeho robotizáciu a identifikovať a eliminovať problémy, ktoré by ju sťažili alebo úplne znemožnili. Najmä je potrebné zdôrazniť, že úspechom je aj čiastočná robotizácia práva. Samotné právo a jeho chápanie sa môže prispôsobovať potrebe robotizácie a formovať na základe už definovanej čiastočnej robotizácie. Vychádzame z nevyhnutnosti robotizácie práva, a nie z nutnosti vytvorenia systému, ktorý by čo najvernejšie zachytil fenomén práva taký, aký je.

[11] Prekladač Google“, napríklad, funguje čiastočne tým, že využíva obrovské množstvo dokumentov, ktoré odborníci predtým preložili z jedného jazyka do druhého. Spojené národy (OSN) napríklad v priebehu rokov zamestnávala profesionálnych prekladateľov za účelom prekladu miliónov dokumentov OSN do viacerých jazykov, a táto skupina preložených dokumentov je k dispozícii v elektronickej podobe. Na základe použitia štatistických korelácií a obrovského množstva starostlivo preložených údajov, sú automatizované algoritmy schopné vytvoriť sofistikované štatistické modely o pravdepodobnom význame frázy a dokážu vytvoriť automatické preklady, ktoré sú celkom dobré. Dôležité je, že algoritmy, ktoré produkujú automatizované preklady nemajú hlboké poňatie slov, ktoré sú prekladajú, ani nie sú naprogramované na pochopenie významu a kontextu jazyka spôsobom, akým to robí ľudský prekladateľ. Stručne povedané, príklad prekladu ilustruje širšiu stratégiu, ktorá sa zakladá na použití strojového učenia na analýzu existujúcich údajov s cieľom extrahovať jemné, ale užitočné vzory, ktoré možno použiť na automatizáciu určitých zložitých úloh. Takáto detekcia vzoru pre veľké množstvo údajov sa môže použiť na vytvorenie komplexných počítačových modelov. Harry Surden, ‘Machine Learning and Law’, Washington Law Review 89, no. 1 (March 2014): 87–115

[13] Pre akademicky opísaný príklad využitia strojového učenia vo finančnej oblasti (oceňovanie aktív) napríklad: Gu, Shihao and Kelly, Bryan T. and Xiu, Dacheng, Empirical Asset Pricing via Machine Learning (September 13, 2019). Chicago Booth Research Paper No. 18-04; 31st Australasian Finance and Banking Conference 2018; Yale ICF Working Paper No. 2018-09. Available at SSRN: https://ssrn.com/abstract=3159577 or http://dx.doi.org/10.2139/ssrn.3159577

[16] https://www.weforum.org/agenda/2018/11/this-ai-outperformed-20-corporate-lawyers-at-legal-work/

[17] Napríklad model na predikciu správania sudcov Najvyššieho súdu v USA. Pozri Katz, Daniel Martin and Bommarito, Michael James and Blackman, Josh, A General Approach for Predicting the Behavior of the Supreme Court of the United States (January 16, 2017). Available at SSRN: https://ssrn.com/abstract=2463244. V oblasti predikčnej technológie v roku 2004 skupina profesorov z Washingtonskej univerzity testovala presnosť algoritmu pri predpovedaní rozhodnutí Najvyššieho súdu vo všetkých 628 sporných prípadoch v roku 2002. Výsledky svojich algoritmov porovnávali s výsledkami tímov expertov. Štatistický model vedcov sa ukázal byť lepším prediktorom, keď správne predpovedal 75 percent výsledkov v porovnaní s odbornou presnosťou 59 percent. Daniel Katz z Michiganskej štátnej univerzity a jeho dvaja kolegovia rozšírili pokrytie z rokov 1816 na 2015 a dosiahli v štúdii z roku 2017 70,2 percentnú presnosť výsledkov prípadov najvyššieho súdu. Podobne Nikolaos Aletras z University College London a jeho tím použili strojové učenie na analýzu prípadových textov Európskeho súdu pre ľudské práva a oznámili 79 percentnú presnosť ich predikcie výsledkov. Daniel Kantz vo svojom príspevku z roku 2012 uviedol: „Kvantitatívne právne predpovede už zohrávajú významnú úlohu v určitých oblastiach praxe a táto úloha sa pravdepodobne zvýši, keď bude k dispozícii väčší prístup k príslušným právnym údajom.“ https://emerj.com/ai-sector-overviews/ai-in-law-legal-practice-current-applications/.  Existujúce technológie sa zameriavajú najmä na angloamerický právny systém.

[18] https://www.weforum.org/agenda/2018/11/this-ai-outperformed-20-corporate-lawyers-at-legal-work/

 

Nevyhnutná zmena

 

Psychológovia zmapovali ako sa správajú ľudia, keď prijímajú zlé správy. A zistilo sa, že prvotná reakcia je odmietanie.

Odvetvie práva je v digitálnej disrupcii a na okraji vzniku masívnej disruptívnej technológie. Neexistuje žiaden dôvod, prečo by mala byť táto oblasť opatrená nejakou ochrannou bublinou, keď sa všetko okolo v svete mení.

Priemyselná revolúcia 4.0, dáta, zmeny spoločenskej paradigmy. Nič z toho, čo prichádza, nie je možné zvrátiť. Buď túto zmenu jednotlivé podniky zvládnu alebo nie.

Tento článok napriek tomu nemá byť posol zlých správ.

Má byť o tom, čo je stále možné urobiť. Pre Slovenskú republiku je to dokonca skvelá správa. Neexistencia technológie a existujúca možnosť vytvára veľkú historickú inovačnú príležitosť.

 

Súčasná kríza vyvolaná vírusom COVID-19 nám ukazuje, že žiť je možné a dokonca nevyhnutné aj inak ako sme boli doteraz zvyknutí. Mnohých prinútila skúšať nové spôsoby práce a komunikácie. Tieto nové prístupy sú dokonca často efektívnejšie. Kríza urýchlila digitálnu disrupciu v mnohých aj doteraz nepredstaviteľných oblastiach.Odvetvie práva bolo už aj pred krízou v digitálnej disrupcii a na okraji vzniku masívnej disruptívnej technológie a kríza tento vývoj len prehĺbila.

Robotizácia práva je nielen možná, ale v podstate nevyhnutná, a s vysokou pravdepodobnosťou, pokiaľ sa nestane niečo závažné, sa okolo tejto problematiky bude priemysel točiť ešte dekády rokov.

Je obrovskou súčasnou výzvou a veľkou inovačnou príležitosťou.

Hildebrandt [1] umiestňuje nad „kompletné právo“ vytvorené pomocou umelej inteligencie Rule of law, aby sa nám takto vytvorené právo nevymklo spod kontroly.

Na niektorom mieste v práci o Umelej inteligencii uvádzam, že nemáme jeden zastrešujúci algoritmus pre právne myslenie. Ale v skutočnosti existuje. Jeden hlavný princíp, od ktorého sa všetko odráža a definovala som ho už vo svojej predchádzajúcej práci. Zmyslom práva je spravodlivosť a systém by mal slúžiť len ako nástroj tejto myšlienke.

V Ríši práva sa však o tom nevie. Hodnotovú ideu, ktorá je za touto prácou, vnímam už veľmi dávno.

Len si predstavme tie množstvá ľudí, čo pracujú v podstate ako počítače, memorujú pojmy a postupy – všetko za jedným účelom – aby v rovnakých prípadoch bolo rozhodnuté rovnako v súlade s právnym systémom. Títo ľudia postupujú iným spôsobom ako sa orientuje celý vývoj, idú opačne, snažia sa zo seba vyrobiť počítače, ktoré presne zopakujú vždy to isté. Systém neslúži im, ale oni systému. Na to sa drilujú v školách, mučia sa sebadisciplínou, len aby do seba vedeli prijať čo najväčšie množstvo informácií a tieto stále precízne a správne spracovať na základe jednotného postupu.  Existujú katastrofické filmy o tom ako sa roboti stanú ľuďmi, a my vidíme katastrofický scenár, ako sa z človeka stal robot. Paradoxom je, že s týmto spôsobom „myslenia“ nemá počítač žiadny problém. Dokonca to robí rýchlejšie, efektívnejšie, a s menšími chybami. Ľudia nevedia, čo robiť so svojim životom, dostali dar, ktorý mnohonásobne prevyšuje ich rozumové schopnosti, ako keď domorodci držia v ruke zlato a vymenia ho za sklíčka. To je jediné vysvetlenie, ktoré mi napadá, prečo niekto môže chcieť zo svojho drahého života robiť život stroja.

Práca o Umelej inteligencii v práve je venovaná tým, pre ktorých budú tieto poznatky predstavovať vyslobodenie. A aby to už nikto nebral tak, že im niekto berie ich pracovné miesta.


[1] HILDEBRANDT, Mireille. Law As Computation in the Era of Artificial Legal Intelligence. Speaking Law to the Power of Statistics (June 7, 2017) Dostupné na: https://ssrn.com/abstract=2983045 alebo http://dx.doi.org/10.2139/ssrn.2983045, str. 16