Psychológovia zmapovali ako sa správajú ľudia, keď prijímajú zlé správy. A zistilo sa, že prvotná reakcia je odmietanie.
Odvetvie práva je v digitálnej disrupcii a na okraji vzniku masívnej disruptívnej technológie. Neexistuje žiaden dôvod, prečo by mala byť táto oblasť opatrená nejakou ochrannou bublinou, keď sa všetko okolo v svete mení.
Priemyselná revolúcia 4.0, dáta, zmeny spoločenskej paradigmy. Nič z toho, čo prichádza, nie je možné zvrátiť. Buď túto zmenu jednotlivé podniky zvládnu alebo nie.
Tento článok napriek tomu nemá byť posol zlých správ.
Má byť o tom, čo je stále možné urobiť. Pre Slovenskú republiku je to dokonca skvelá správa. Neexistencia technológie a existujúca možnosť vytvára veľkú historickú inovačnú príležitosť.
Súčasná kríza vyvolaná vírusom COVID-19 nám ukazuje, že žiť je možné a dokonca nevyhnutné aj inak ako sme boli doteraz zvyknutí. Mnohých prinútila skúšať nové spôsoby práce a komunikácie. Tieto nové prístupy sú dokonca často efektívnejšie. Kríza urýchlila digitálnu disrupciu v mnohých aj doteraz nepredstaviteľných oblastiach.Odvetvie práva bolo už aj pred krízou v digitálnej disrupcii a na okraji vzniku masívnej disruptívnej technológie a kríza tento vývoj len prehĺbila.
Robotizácia práva je nielen možná, ale v podstate nevyhnutná, a s vysokou pravdepodobnosťou, pokiaľ sa nestane niečo závažné, sa okolo tejto problematiky bude priemysel točiť ešte dekády rokov.
Je obrovskou súčasnou výzvou a veľkou inovačnou príležitosťou.
Hildebrandt [1] umiestňuje nad „kompletné právo“ vytvorené pomocou umelej inteligencie Rule of law, aby sa nám takto vytvorené právo nevymklo spod kontroly.
Na niektorom mieste v práci o Umelej inteligencii uvádzam, že nemáme jeden zastrešujúci algoritmus pre právne myslenie. Ale v skutočnosti existuje. Jeden hlavný princíp, od ktorého sa všetko odráža a definovala som ho už vo svojej predchádzajúcej práci. Zmyslom práva je spravodlivosť a systém by mal slúžiť len ako nástroj tejto myšlienke.
V Ríši práva sa však o tom nevie. Hodnotovú ideu, ktorá je za touto prácou, vnímam už veľmi dávno.
Len si predstavme tie množstvá ľudí, čo pracujú v podstate ako počítače, memorujú pojmy a postupy – všetko za jedným účelom – aby v rovnakých prípadoch bolo rozhodnuté rovnako v súlade s právnym systémom. Títo ľudia postupujú iným spôsobom ako sa orientuje celý vývoj, idú opačne, snažia sa zo seba vyrobiť počítače, ktoré presne zopakujú vždy to isté. Systém neslúži im, ale oni systému. Na to sa drilujú v školách, mučia sa sebadisciplínou, len aby do seba vedeli prijať čo najväčšie množstvo informácií a tieto stále precízne a správne spracovať na základe jednotného postupu. Existujú katastrofické filmy o tom ako sa roboti stanú ľuďmi, a my vidíme katastrofický scenár, ako sa z človeka stal robot. Paradoxom je, že s týmto spôsobom „myslenia“ nemá počítač žiadny problém. Dokonca to robí rýchlejšie, efektívnejšie, a s menšími chybami. Ľudia nevedia, čo robiť so svojim životom, dostali dar, ktorý mnohonásobne prevyšuje ich rozumové schopnosti, ako keď domorodci držia v ruke zlato a vymenia ho za sklíčka. To je jediné vysvetlenie, ktoré mi napadá, prečo niekto môže chcieť zo svojho drahého života robiť život stroja.
Práca o Umelej inteligencii v práve je venovaná tým, pre ktorých budú tieto poznatky predstavovať vyslobodenie. A aby to už nikto nebral tak, že im niekto berie ich pracovné miesta.
[1] HILDEBRANDT, Mireille. Law As Computation in the Era of Artificial Legal Intelligence. Speaking Law to the Power of Statistics (June 7, 2017) Dostupné na: https://ssrn.com/abstract=2983045 alebo http://dx.doi.org/10.2139/ssrn.2983045, str. 16